Choď na obsah Choď na menu
 


Genealogické a iné zaujímavé stránky

najnaštevovanejší slovenský genealogický portál 

www.geni.sk

genealogický slovník

www.genedict.net

staré miery :

historia.szm.com/miery.htm

www.converter.cz/prevody/slovenske-jednotky.htm

pamiatky :

www.pamiatkynaslovensku.sk

ľudová kultúra :

www.ludovakultura.sk

Maďarský krajinský archív

mol.arcanum.hu/

Termíny k poddanstvu :

Sedliak, colonus bol v časoch poddanstva príslušník najmajetnejšej vrstvy z poddaných na zemepanskej pôde, t. j. taký poddaný na zempanskej pôde, ktorý mal v držbe buď celú poddanskú usadlosť alebo jej relatívne veľkú časť (neskôr upresnené na najmenej 1/8 usadlosti). 

Podľa Tereziánskeho urbára bol celodvorový sedliak povinný odviesť ročne zemepánovi 1 zlatý domovej dane. Ďalej bol povinný odrobiť na pánskom počas roka 52 dní s dobytkom resp. 104 dní vykonať ručné práce. Pánovi patrila deviata časť úrody okrem konope a ľanu. Zároveň bolo treba do pánskej kuchyne odovzdať 6 funtov priadze, holbu topeného masla, 2 kohútov, 2 kurčatá a 12 vajec. V zmysle urbára boli povinní 4 celousadníci každoročne raz dať k dispozícii zemepánovi jeden voz so štvorzáprahom na ďalekú furmanku. Ďalej každý celousadlík mal odviezť jednu objemovú siahu dreva priamo na majer. Povinnosť narúbať a nachystať siahu dreva mali všetci manualisti (teda želiari a podželiari). Povinnosť odvozu dreva zaťažovala len sedliakov.

Poddaní so zlomkovými usadlosťami boli povinní robotovať pomerne k držaným usadlostiam.

Všeobecnými povinnosťami zaťažujúcimi všetkých poddaných t.j. aj želiarova podželiarov bola povinnosť zúčastniť sa na poľovačke na škodnú zver i na práca pri údržbe mostov a ciest.

Želiar (iné názvy: hofier, hofer, hošták) inquilinus v užšom slova zmysle bol v čase poddanstva príslušník najchudobnejšej vrstvy poddanského obyvateľstva - poddaný, ktorý vlastnil v danom sídle dom s intravilánom a iba malú časť poľnohospodárskej pôdy v extraviláne (maximálny rozsah pôdy pre definíciu želiara bol neskôr upresnený pod  1/8 poddanskej usadlosti).  alebo žiadnu poľnohospodársku  pôdu a bol spravidla remeselníkom.

V širšom zmysle sa medzi želiarov počítali aj ľudia neschopní fyzickej práce, bezmajetné vdovy poddaných, starci, remeselníci, obchodníci ako aj židia, ktorí nemali práva na držbu pozemku, ďalej chorí, invalidi a podobne.

Výraz želiar pochádza z maďarských textov; hofi(e)r z nemeckých; domkár, chalupník, komorník,  záhradník zo slovenských. Jednotlivé výrazy na označenie želiara sa líšia aj podľa regiónu Slovenska.

Želiari sa vyvinuli na šoltýstvach; šoltýsi si totiž najímali ľudí, ktorí za určitú mzdu alebo za náhradu v naturáliách obsluhovali svojho zamestnávateľa. Niektorí zámožnejší sedliaci mali podľa príkladu šoltýsov na svojej osadlosti takisto želiarov.

 Podľa Tereziánskeho urbára želiari odvádzali ročne zemepánovi 1 zlatý domovej dane a 18 dní ručnej práce.  

Podželiar, domkár, podludník, hofier (v užšom zmysle) nechalupník, subinquilinus, bol poddaný, ktorý nemal ani nemal vlastné obydlie a spravidla  jeho majetok pozostával iba z bytu a najnutnejších vedľajších stavísk bez intravilánu a extravilánu. Podželiari v dvore zemepána alebo sedliaka.  Podželiari odvádzali len 12 dní ručnej práce do roka. Do 17. storočia sa od podželiarov robota nevyžadovala

Zbytok poddanského obyvateľstva tvorili bíreši, sluhovia, ako čeľaďníci u zemepána resp. bohatého gazdu.

Deputátnik (iné názvy: hofier, hofer, bíreš, konvencionalista, sluha, želiar) boli na Slovensku od druhej polovice  19. stor. (od zrušenia poddanstva) poľnohospodárski robotníci, spravidla nádenníci na veľkostatkoch alebo u bohatých gazdov. Pracovali v pracovnom pomere na základe dohody a odmenu dostávali prevažne v naturáliách (odtiaľ aj názov deputátnik).

Usadlosť( dvor, sessia) sedliaka tvoril vnútorný pozemok (intravilán) o rozlohe spravidla 1  jutro a vonkajší pozemok t.j. extravilán t.j. role o výmere 16 až 40 jútár a lúky o výmere 6 až 22 koscov. Výmery usadlosti boli určené pre každú župu vzlášť podľa bonity pozemkov. Celá usadlosť bola skôr vynimočnosťou spavidla existovali

 Zdroj : Luby Štefan : Slovenské všeobecné súkromné právo, Bratislava 1941, str. 83-5

 Kuriálny (zmluvný) želiar , bol podanný ktorý v dedine býval v dome zemepána ( kuriálne domčeky) a ktorý pracoval pre zemepána ako poľnohospodársky resp. remeselný robotník. Sprvidla kuriálny želiari dostali od zemepána voľné panské pozemky, na ktorých za stanovený ročný odvod si mohli vybudovať domčeky. Mohli si taktiež prenať za určitý obnos a voľné panské pozemky ( tzv. Taxové pzemky) Na zmluvných želiarov sa nevzťahoval zákon ozrušení poddanstva z roku 1848 ani urbársky patent z roku 1853, vykúpenie z ich služobných povinností umožnil až zákon z roku 1896.